„A Pán hovoril k vám z ohňa; zvuk slov ste počuli, ale postavu ste nevideli, okrem hlasu“ (Dt 4, 12), tak hovorí Mojžiš, pripomínajúc skúsenosť, ktorú Izrael zažil v trpkej samote Sinajskej púšte. Pán sa vtedy neukázal v obraze či inom spodobení, ani ako socha podobná zlatému teľaťu, lež ako „hlas slov“. Rovnakými slovami začíname my synodálni otcovia zídení v Ríme na 12. riadnom generálnom zhromaždení Biskupskej synody pod vedením Svätého Otca Benedikta XVI. Im znovu predkladáme hlas a svetlo Božieho slova, opakujúc starodávnu výzvu: „Veľmi blízko sú tie slová; (sú) v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil“ (Dt 30, 14). Veď Boh každému človeku hovorí: „Syn človeka, všetky reči, ktoré budem k tebe hovoriť, prijmi do srdca a svojím sluchom ich počúvaj!“ (Ez 3, 10).
Moc Božieho Slova od Stvorenia po Vykúpenie
Hlas Božieho slova vstúpil na scénu v samotných počiatkoch stvorenia a preťal ticho ničoty: „Na počiatku... Tu povedal Boh: ,Buď svetlo!‘ a bolo svetlo... Na počiatku bolo Slovo... a to Slovo bolo Boh... Stvorenie nepochádza zo vzájomného boja medzi bohmi, ako to tvrdila starobylá mezopotámska mytológia, ale zo slova, ktoré víťazí nad ničotou a vytvára bytie. Žalmista spieva takto: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje... Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ž 33, 6.9). A sv. Pavol opakuje, že Boh „oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4, 17).
To bolo prvé, „kozmické“ Zjavenie. Stvorenie je teda podobné obrovskej stránke knihy, ktorá sa otvára pred celým ľudstvom, aby v nej mohlo čítať Stvoriteľovo posolstvo: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť.“
Božie slovo stojí však aj na počiatku ľudských dejín. Muž a žena, stvorení „na Boží obraz a podobu“ (porov. Gn 1, 26 - 27), nesú v sebe božskú pečať, a preto môžu vstúpiť do dialógu so svojím Stvoriteľom, no môžu sa tiež od neho vzdialiť a odmietnuť ho hriechom. Božie slovo teda zachraňuje i súdi, vstupuje do drámy dejín plnej rozličných udalostí a osudov: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie... Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej...“ (Ex 3, 7 - 8). Účinné, tvoriace a zachraňujúce Božie slovo je teda počiatkom bytia i dejín, počiatkom stvorenia i vykúpenia. Pán ide v ústrety ľudstvu, zvestujúc: „Riekol som a splnil!“ (Ez 37, 14).
Vtelené a Písané Slovo: Ježiš Kristus a Biblia
Boží hlas prechádza aj ďalšou etapou, ktorou je etapa písaného slova. Ide o Graphé alebo Graphaí, teda Sväté písmo, ako sa hovorí v Novom zákone. Už Mojžiš zostúpil z vrchu Sinaj, „v rukách mal dve tabule zákona, ktoré boli popísané na oboch stranách; boli popísané z prednej i zo zadnej strany. Tabule boli Božím dielom a písmo bolo Božím písmom - vyrytým na tabuliach“ (Ex 32, 15 - 16).
Sväté písmo je „svedectvom“ o Božom slove v písanej forme, je kánonickým, historickým a literárnym pamätným spisom, svedčiacim o Zjavení v udalostiach stvorenia a spásy. Božie slovo teda predchádza a prevyšuje Bibliu, hoci je „Bohom vnuknutá“ a obsahuje účinné Božie slovo (porov. 2 Tim 3, 16). Preto v centre našej viery nie je len táto kniha, ale aj dejiny spásy a ako vidíme, konkrétna osoba: Ježiš Kristus, Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, človekom, dejinami.
V gréckom origináli sú len tri základné slová: Lógos sarx eghéneto, „Slovo sa telom stalo“. Predsa však sú nielen vrcholom poetického a teologického klenotu, ktorým je prológ Evanjelia podľa Jána (1, 14), ale aj samotným srdcom kresťanskej viery. Večné Božie Slovo vstupuje do priestoru a času a berie na seba ľudskú tvár a identitu, je také skutočné, že sa možno k nemu priblížiť priamo, ako to urobila skupina Grékov v Jeruzaleme, ktorá vyjadrila želanie: „Chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12, 20 - 21). Kristus je „Slovo, ktoré je u Boha a ktoré je Bohom“, je „obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15); no je tiež Ježišom z Nazareta, ktorý kráča po cestách bezvýznamnej provincie Rímskeho impéria, hovorí tamojším jazykom, nesie črty určitého národa, židovského národa a jeho kultúry. Ježiš Kristus je teda skutočný, krehký a smrteľný, je dejinami i človečenstvom, no je aj slávou, božstvom, tajomstvom: tým, ktorý nám zjavil Boha, ktorého nikto nikdy nevidel (porov. Jn 1, 18).
Pravdivý príbeh o Bohu predtým, ako všetko existovalo | CELÝ DOKUMENT
Kresťanská tradícia často prirovnáva Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, s tým istým Slovom, ktoré sa stalo knihou. Veľmi jasne to vystupuje vo Vyznaní viery, kde sa hovorí, že Boží Syn si „mocou Ducha Svätého vzal telo z Márie Panny“, ale vyznáva sa tiež viera v rovnakého „Ducha Svätého, ktorý hovoril ústami prorokov“. Druhý vatikánsky koncil prijal túto starobylú tradíciu, podľa ktorej „Synovo telo je Písmo, ktoré nám bolo odovzdané“.
Aj Biblia je „telom“, „literou“. Je totiž vyjadrená v konkrétnych jazykoch, v rôznych literárnych a historických formách, v pojmoch súvisiacich so starobylou kultúrou. Uchováva spomienky na často tragické udalosti a jej stránky sú nezriedka posiate krvou a násilím. Z jej vnútra vyžaruje úsmev ľudstva a prúdia jeho slzy, vystupuje z nej modlitba nešťastných a radosť zamilovaných. Pre tento jej „telesný“ rozmer si vyžaduje aj historickú a literárnu analýzu, ktorá sa vykonáva pomocou rôznych metód a prístupov, ponúkaných biblickou exegézou. Takéto poznanie je teda nevyhnutné: ak ho opomenieme, môžeme upadnúť do fundamentalizmu, ktorý v praxi popiera vtelenie Božieho Slova do dejín, neuznáva, že v Biblii je toto Slovo vyjadrené v ľudskom jazyku, preto ho treba rozlúštiť, skúmať a pochopiť, a tiež ignoruje fakt, že božská inšpirácia nezmazala historickú totožnosť a vlastnú osobnosť ľudských autorov. Pretože horizont Božieho slova objíma a presahuje Sväté písmo, je nutná trvalá prítomnosť Ducha Svätého, ktorý „uvedie do plnej pravdy“ (Jn 16, 13) toho, kto číta Bibliu. Toto je tá veľká Tradícia: účinná prítomnosť „Ducha pravdy“ v Cirkvi, správkyne Svätého písma, hodnoverne interpretovaného cirkevným magistériom. Len v tejto znovu nájdenej harmónii zažiari Kristova tvár vo svojej plnosti a pomôže nám odhaliť inú jednotu. Ide o hlbokú a vnútornú jednotu Svätého písma, jeho bytia, ktoré predstavuje 73 kníh, no pritom tvoria len jediný kánon, jediný dialóg Boha s ľudstvom, jediný plán spásy: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 - 2). On je pečaťou, „alfou i omegou“ (Zjv 1, 8) dialógu medzi Bohom a jeho stvoreniami, ktorý prebieha v čase a ktorý potvrdzuje Biblia.
Cirkev - Dom Božieho Slova
Tak ako si v Starom zákone božská múdrosť postavila v meste mužov a žien svoj dom spočívajúci na siedmich stĺpoch (porov. Prís 9, 1), aj v Novom zákone má Božie Slovo svoj dom: je ním Cirkev, ktorej vzorom je materské spoločenstvo v Jeruzaleme, Cirkev, založená na Petrovi a na apoštoloch, ktorá dnes prostredníctvom biskupov v spoločenstve s Petrovým nástupcom naďalej uchováva, ohlasuje a vykladá Božie slovo (porov. LG 13).
Ohlasovanie a Katechéza
Ide teda predovšetkým o učenie apoštolov, čiže o ohlasovanie Božieho slova. Apoštol Pavol nás upozorňuje, že „viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10, 17). Z Cirkvi vychádza hlas ohlasovateľa, ktorý všetkým predkladá kerygmu, prvotné a základné ohlasovanie, ktoré sám Ježiš počas svojho verejného účinkovania predkladal poslucháčom: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15).
Apoštoli zvestovaním Kristovej smrti a zmŕtvychvstania ohlasujú začiatok Božieho kráľovstva, ktoré je rozhodujúcim Božím zásahom do ľudských dejín: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). V Cirkvi zaznieva aj katechéza: je určená na to, aby u kresťana prehĺbila „chápanie Kristovho tajomstva vo svetle Božieho slova, aby ním nasiakol celý človek“. No vrcholom ohlasovania je homília, ktorá je aj dnes pre mnohých kresťanov hlavným momentom stretnutia s Božím slovom. Pri tomto úkone sa služobník musí stať aj prorokom. Ohlasovanie, katechéza a homília teda predpokladajú čítanie a pochopenie, vysvetlenie a interpretáciu, zapojenie mysle i srdca. V ohlasovaní sa uskutočňuje dvojaký pohyb. Prvým sa vystupuje k prameňom posvätných textov a udalostí, k prvotným výrokom dejín spásy, aby bolo možné pochopiť ich význam a posolstvo. Druhým sa zostupuje do prítomnosti, do dnešného dňa, prežívaného poslucháčom či čitateľom, stále však v Kristovom svetle, ktoré je žiarivou niťou spájajúcou Písma. Tak to robil sám Ježiš - ako sme už povedali - na ceste z Jeruzalema do Emauz v spoločnosti dvoch svojich apoštolov. Tak to robil aj diakon Filip na ceste z Jeruzalema do Gazy, keď s etiópskym vysokým hodnostárom nadviazal symbolický dialóg: „Aj rozumieš, čo čítaš?... Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ (Sk 8, 30 - 31). Cieľom ohlasovania je plné stretnutie s Kristom vo sviatosti.
Eucharistia - Živý Pokrm Slova
Aj pokiaľ ide o lámanie chleba, použijeme na ilustráciu scénu z Emauz (porov. Lk 24, 13 - 35), lebo reprodukuje to, čo sa každý deň deje v našich chrámoch. Namiesto Ježišovej homílie o Mojžišovi a prorokoch ide pri stolovaní o jeho lámanie eucharistického chleba. Je to okamih intímneho dialógu Boha so svojím ľudom, akt novej zmluvy spečatenej Kristovou krvou (porov. Lk 22, 20) a najvyšší čin Slova, ktoré sa vo svojom obetovanom tele ponúka ako pokrm. Ide o prameň a vrchol života a poslania Cirkvi. Evanjeliové rozprávanie o Poslednej večeri, pamiatke Kristovej obety, pri ktorej bolo ustanovené slávenie Eucharistie, sa vzývaním Ducha Svätého stáva udalosťou a sviatosťou. Preto Druhý vatikánsky koncil v jednom veľmi pôsobivom texte tvrdí: „Cirkev vždy mala v úcte Božie písma tak, ako samo Pánovo telo - najmä v posvätnej liturgii. Neprestáva prijímať chlieb života zo stola Božieho slova a zo stola Kristovho tela a podávať ho veriacim“ (DV 21).
Modlitba a Lectio Divina
Tretím pilierom duchovnej budovy Cirkvi, domu Božieho slova, sú modlitby, utkané - ako pripomína sv. Pavol - zo „žalmov, hymnov a duchovných piesní“ (Kol 3, 16). Privilegované miesto prirodzene zaujíma liturgia hodín, modlitba Cirkvi par excellence, ktorá má stanovovať rytmus dní a období kresťanského roka a ponúkať veriacim - predovšetkým v žaltári - každodenný duchovný pokrm. Lectio divina sa začína čítaním (lectio) textu, ktoré vzbudzuje otázku po autentickom poznaní jeho reálneho obsahu: čo hovorí biblický text osebe? Nasleduje meditácia (meditatio), centrom ktorej je otázka: čo hovorí biblický text nám? Potom sa dostávame k modlitbe (oratio), ktorá predpokladá ďalšiu otázku: čo odpovieme Pánovi na jeho slovo my? Pred čitateľom, ktorý takto meditatívne číta Božie slovo, vystupuje Mária, Pánova matka, ktorá „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. 2, 51), nachádzajúc hlbokú niť, ktorá spája zdanlivo nesúvisiace udalosti, skutky a veci do veľkého Božieho plánu - ako sa o tom hovorí v gréckom origináli. Veriaci, ktorý číta Bibliu, si tiež môže pred očami premietnuť postoj Márie, Martinej sestry, ktorá sedí pri Pánových nohách a počúva jeho slová, nedovoliac, aby jej vonkajšie rušenia úplne pohltili ducha, a ponechajúc tak voľný priestor pre ten „lepší podiel“, ktorý jej nemôže byť odňatý (porov. Lk 10, 38-42).
Koinonia a Uskutočňovanie Slova
A tu sme pri poslednom pilieri, ktorý podopiera Cirkev, dom Božieho slova. Je to koinonia, bratské spoločenstvo, iné meno pre agapé, čiže kresťanskú lásku. Ježiš nám pripomína, že na to, aby sme sa mohli stať jeho bratmi a sestrami, musíme byť tými, „čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21). Opravdivo počúvať znamená poslúchať a konať tak, aby v živote zakvitla spravodlivosť a láska, a v živote i v spoločnosti vydávať svedectvo v súlade s výzvami prorokov, ktorí neustále spájali Božie slovo so životom, s vierou a počestnosťou, s kultom a so sociálnou angažovanosťou. To opakovane pripomínal aj Ježiš, počnúc známym napomenutím v reči na vrchu: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21). V tejto vete akoby sme počuli ozvenu Božieho slova ohlasovaného prorokom Izaiášom: „Tento ľud približuje svojimi ústami a svojimi perami ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa“ (29, 13). Tieto napomenutia sa týkajú aj partikulárnych cirkví, pokiaľ nie sú verné v počúvaní Božieho slova a neposlúchajú ho. Božie slovo teda musí byť viditeľné a čitateľné už zo samotnej tváre veriaceho a z jeho rúk, ako to odporúčal sv. Gregor Veľký. Vo sv. Benediktovi a v ďalších veľkých Božích ľuďoch totiž videl svedkov spoločenstva s Bohom a s bratmi, teda Božie slovo, ktoré sa stalo životom. Spravodlivý a verný človek nielenže „vysvetľuje“ Písma, ale ich aj „dosvedčuje“ pred druhými, ako živú a konkrétnu realitu. Preto je živá lectio, vita bonorum, život dobrých tiež žijúcich čítaním Božieho slova. V dome Božieho slova sa stretávame aj s bratmi a sestrami z iných cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktorí napriek stále pretrvávajúcim rozdeleniam spoločne s nami prechovávajú úctu a lásku k Božiemu slovu, ktoré je počiatkom a zdrojom prvej a skutočnej, hoci ešte nie plnej unity.
Božie Slovo ako Kladivo: Transformujúca Sila Pravdy
„Či nie je moje slovo ako oheň? hovorí Hospodin. A ako kladivo, ktoré drví skalu?“ (Jer 23, 29). Jeremiáš opisuje Božie slovo ako niečo veľmi silné a energické, niečo nekompromisne jednoznačné. Božie slovo môže byť použité aj ako kladivo. Náš Pán človeka najradšej prebúdza z hriechu svojim hlasom lásky, avšak ak je srdce zatvrdnuté, použije Slovo ako kladivo. Takýmto spôsobom vie Boh až doteraz používať svoje Slovo.
Mnohí ľudia si nepripúšťajú k srdcu, že Božie slovo je určené pre nich, hovoria: „To platí pre tých druhých, nie pre mňa. Ja predsa nie som taký!“ V takých prípadoch musí Slovo Božie udrieť do ľahostajného, bezcitného svedomia a hlboko ho raniť, aby priviedlo človeka k poznaniu previnenia, k žalovaniu na seba (Žalm 32, 5). Dokiaľ nepoznáš svoj hriech v pravom svetle, dokiaľ ťa nevyzlečie Slovo Božie z handár tvojej samoľúbosti a domnelej dobroty, spravodlivosti a počestnosti, dotiaľ nemôže ani Duch Svätý naplniť tvoje srdce stálou istotou spasenia, ktorá so sebou privádza aj pokoj a radosť. Preto, ak je tvoj vnútorný život - ak vôbec taký máš - len takým padaním a vstávaním, - ak sa raz vysoko vznášaš vo svojich citoch a potom zase tu stojíš plný nepokoja, tak pravdepodobne ešte nevykonalo Slovo Božie pri tebe tú, síce pre teba bolestnú, ale predsa spasiteľnú činnosť: rozmliaždiť pýchu srdca, zničiť túto diablovu baštu, ktorou on ovláda celé tvoje vnútro, a pripútať ťa jedine na milosť a zásluhy Pána Ježiša.
Skúmajme sa, či sa nepodobáme istej princeznej kdesi v Afrike, ktorej nahovorili, že je najkrajšia na celej zemi. V skutočnosti však táto princezná bola najškaredšia z celého kmeňa. Raz počula o jednom podivuhodnom predmete. O zrkadle. I objednala si jedno zrkadlo, aby mohla vidieť svoju krásu. Ako to však mohla vedieť, keď jej hovorili vždy len opak! Vzala zrkadlo a šla s ním do svojej chatrče, aby sa pokochala na svojej kráse. No akonáhle zdvihla sklo a videla akým škaredým je tvorom, aký hrubý a škaredý je každý jej obrys na tvári, rozbila so svojimi kráľovskými rukami zrkadlo a vydala zákon, že žiadne zrkadlo sa nesmie ukázať v jej krajine. Prečo nenávidela táto princezná zrkadlo? Preto, že jej povedalo pravdu, ako v skutočnosti vyzerá, a táto pravda ju rozhnevala. A teraz máme aj odpoveď na otázku: Prečo mnohí ľudia nenávidia Bibliu? Pretože im ukazuje, že ani tá najväčšia dobrota a počestnosť nemôže pred Bohom obstáť a že z ich sŕdc pochádzajú zlé myšlienky, cudzoložstvo, smilstvo, nečistota, zmyselnosť, modloslužba, čarodejníctvo, nepriateľstvo, sváry, nenávisť, hnevy, zvady, dráždenie, rozbroje, závisť, vraždy, opilstvo, hodovanie a im podobné veci.
Ďalšie Podoby a Účinky Božieho Slova
Dvojsečný Meč: Prenikavá Diagnóza a Zbraň
„Veď Božie slovo je živé a účinné, ostrejšie ako akýkoľvek dvojsečný meč. Preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje túžby a úmysly srdca.“ Ďalšou funkciou Božieho slova je jeho ostrosť a prenikavosť. Je pripodobnené k „dvojsečnému meču“. Týmto mečom je myslený konkrétny typ meča, rímsky vynález zvaný gladius. Išlo o krátky meč rímskeho legionára, ktorý bol zakončený ostrým hrotom a obojstranné ostrie mu dávalo obrovskú prenikavú silu. Týmto mečom rímski vojaci bodali svojich nepriateľov medzerami v hradbe, ktorú postavili zo svojich štítov. Bola to veľmi účinná zbraň pre boj zblízka. V tomto prípade funguje Božie slovo ako pomyselná čepeľ operatéra, ktorá preniká dovnútra srdca človeka a rieši tam prítomný problém. Obojstranné ostrie Slova však neslúži iba ako chirurgický nástroj, ale je tiež veľmi účinnou zbraňou duchovného boja. Apoštol Pavol to opisuje nasledujúcimi slovami: „A vezmite aj prilbu spasenia i meč Ducha, ktorým je slovo Božie, modliac sa každou modlitbou a prosbou každého času v Duchu a tým cieľom bdejúc s celou vytrvalosťou a prosbou za všetkých svätých.“ Božie slovo je tu nazývané duchovným mečom, a tým aj skutočne je. Ak máme teda používať meč Ducha, potrebujeme Božie slovo urobiť súčasťou nášho modlitebného života a duchovného boja. Z úst osláveného Pána Ježiša vychádzal „ostrý dvojsečný meč“. Tento prorocký obraz je ďalším potvrdením skutočnosti, že duchovný meč Božieho slova sa používa ústami tak, že sa toto Slovo s vierou vyslovuje. Biblia v našom vrecku alebo v knižnici nie je žiadnym mečom.
Božie Slovo odhaľuje, akými ľuďmi skutočne sme vo svojom vnútri, v porovnaní s tým, čo si o sebe sami myslíme alebo čo dovolíme vidieť ostatným. Aj skazený človek môže niekedy zakryť svoju skutočnú povahu predstieranou láskavosťou alebo zbožnosťou. Pyšní ľudia sa maskujú predstieranou skromnosťou, a pritom túžia po potlesku ľudí. No Božie Slovo odhaľuje, čo majú ľudia skutočne v srdci, a mocným spôsobom podnecuje pokorných ľudí, aby si vyzliekli starú osobnosť a obliekli „si novú osobnosť, ktorá bola stvorená podľa Božej vôle v pravej spravodlivosti a vernej oddanosti.“ Keď apoštol Pavol v liste Efezanom pripodobňuje ľudské manželstvo ku vzťahu Krista a cirkvi, zmieňuje sa o ďalšej dôležitej úlohe Božieho slova v našich životoch - o jeho očisťujúcej a posväcujúcej schopnosti: „aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom, aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezvadná.“ Vplyv Božieho slova na našu dušu a životný štýl je nesmierne pozitívny. Toto očisťujúce pôsobenie Božieho slova je v Biblii viackrát naznačené. Keď chce Pán umývať nohy svojim učeníkom, argumentuje tým, že sú už čistí pre Slovo, ktoré im hovoril. Kňaz Ezdráš tiež hovorí o tom, ako Božie slovo dokáže posvätiť život mladého človeka, a tak ho ochrániť pred hriechom: „Čím očistí mládenec svoju stezku? Tým, že sa bude chovať podľa tvojho slova. Hľadám ťa celým svojím srdcom; nedaj mi zablúdiť od tvojich prikázaní!“
Svetlo na Ceste Života
„Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku.“ (Ž 119, 105). Židia sú veľkými milovníkmi Božieho slova. Tí ortodoxní zasvätili celý svoj život štúdiu Tóry. Výraz Tóra, ktorý najčastejšie prekladáme ako Zákon, má aj jeden veľmi konkrétny význam. Ak sa potrebujeme zorientovať v živote a v hodnotách, v tom, čo je naozaj dôležité a na čom naozaj záleží, niet lepšej pomôcky, ako je Biblia. Svetonázor súčasnej generácie je do veľkej miery formovaný televíziou a internetom, v dôsledku čoho je kresťanský pohľad na svet neustále konfrontovaný troma nepriateľskými „izmami“. Prvým z nich je ateizmus, ktorý jednoducho tvrdí a vo všetkých svojich záveroch predpokladá, že niet Boha. Tento životný postoj označuje Písmo za bláznovstvo, ktoré vedie k mnohému zlu. Z ateizmu vychádza humanizmus, v ktorom Boha ako najvyššiu hodnotu a mierku všetkých vecí nahrádza človek. Táto filozofia má zničujúce dopady na kresťanskú morálku a jej vplyv na spoločnosť, lebo dobro už viac nie je to, čo hovorí a požaduje Boh. Dobro je to, čo je dobré a príjemné pre človeka. Stav súčasnej spoločnosti, ktorá široko akceptuje hriechy v oblasti sexuality a umožňuje ľuďom zabíjať nenarodené deti, je priamym dôsledkom nadvlády humanizmu. S humanizmom je úzko spätý tiež liberalizmus, ktorý je tiež prejavom vzbury voči morálnemu imperatívu Božích prikázaní, proti ktorým stavia slobodu jedinca ako vyššiu a dôležitejšiu hodnotu. Jediný spôsob, ako si udržať a posilniť biblický svetonázor, je čítanie Písma. Iba myšlienky Božieho slova nás naučia správne konať a správne sa rozhodovať.
Semeno Života a Liečivý Pokrm
Božie slovo sa v podobenstve o rozsievačovi prirovnáva k semenu, ktoré potrebuje rozsievača a dobrú pôdu, aby prinieslo úrodu (porov. Lk 8, 4 - 11). Úloha rozsievača spočíva v rozosievaní semena. To, či slovo vyrastie a prinesie úrodu alebo ustrnie, závisí od pripravenosti srdca. Pre semeno je príznačné, že je malé, kým rastlina, ktorá z neho vyrastie, môže nadobúdať veľké rozmery, ako je to v podobenstve o horčičnom zrnku (porov. Mt 13, 31 - 32). Ako sa v nás Božie slovo zakoreňuje a rastie, pomáha rásť a rozvíjať sa aj našej osobnosti.
Písmo nám tiež pripomína liečivú silu Božieho slova. Kniha múdrosti obracia pozornosť čitateľa na liečivú silu Božieho slova, prináša vyjadrenia o tom, že Pánovo slovo lieči všetko, na rozdiel od iných prostriedkov, ktoré sú obmedzené (porov. Múd 16, 12). Žalm opisuje zásahy Boha v prospech núdznych a pripomína, že Boh na ich volanie poslal slovo a uzdravil ich (porov. Ž 107, 20). Ježiš v evanjeliách sprevádza uzdravenia a oslobodenia slovom, obracia sa na Otca (porov. Mk 7, 34), prikazuje chorobe alebo zlým duchom a je zrejmé, že jeho slovo malo moc.
„Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ Túto veľmi dôležitú pravdu povedal Pán pokušiteľovi, ktorý sa ho hneď na začiatku jeho služby pokúšal zviesť z cesty. Žiadnemu človeku ani nenapadne, aby iba tak prestal jesť. Takéto správanie môže znamenať iba dve veci, buď je daný človek chorý, alebo ide o veriaceho, ktorý sa postí. Pokiaľ však ide o konzumáciu duchovného pokrmu, akoby nám ani nebolo čudné, keď nejaký kresťan číta Písmo tak raz do týždňa. Existuje smutná štatistika uverejnená v časopise Christianity Today, podľa ktorej si iba 45% pravidelných návštevníkov bohoslužieb číta Bibliu viac ako raz za týždeň! Hovorí sa, že cirkev zasiahla epidémia biblickej negramotnosti. Pravidelné čítanie Biblie je, žiaľ, v živote mnohých kresťanov vzácnosť a realitou je čosi ako „duchovná podvýživa“. Cieľom týchto aktivít je dostať Božie slovo do nášho srdca a udržať ho tam. Majme na pamäti, že v Božom slove je obsiahnutý život. Pán o tom hovoril celkom otvorene: „Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží. Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život.“ Keď počúvame kázané Božie slovo, ide o Slovo spojené s Duchom. Táto kombinácia je doslova životodarná a pravidelne prebieha na bohoslužbách živých charizmatických zborov. Božie slovo sa prirovnáva k viacerým nápojom: k mlieku, vode a vínu. O hostine s vínom, ktorú pripravila Múdrosť, sa dočítame v Knihe prísloví: „Poďte (a) jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala! Božie slovo prináša úplne odlišné opojenie, ako je opojenie vínom. Od pochabosti vedie k rozvážnosti a k životu. Písmo obsahuje veľa bohatstva a vysvetlení svojej podstaty. Nedajme sa odradiť, ak na prvý raz veľa nepochopíme. „Smädný má radosť, keď pije, a nesmúti, že nemôže prameň vyčerpať. Prameň má premôcť tvoj smäd, a nie smäd prameň, lebo ak sa tvoj smäd uhasí bez toho, že by sa prameň vyčerpal, budeš sa z neho môcť zasa napiť, keď budeš smädný. Nevyčerpateľnosť tohto prameňa a náš smäd po Božom slove sa dennodenne stretávajú a vzájomne sa potrebujú.
Jedinečnosť a Spoľahlivosť Biblie
Biblia je stáročiami overený, a pritom stále nedostatočne docenený zdroj informácií z oblasti histórie, sociológie, zákonodarstva a ďalších oblastí ľudského poznania. Vo všetkých týchto rovinách je Biblia jedinečnou knihou. Na rozdiel od iných náboženských či duchovných spisov nevznikla jednoduchým diktátom, ktorý by bol za tajomných okolností odovzdaný jednej osobe nejakým anjelom alebo nadzemskou bytosťou, ako je to napríklad pri Koráne, Knihe duchov, spiritistických textoch či posolstvách získaných cez kontaktné osoby. Biblia obsahuje reálne životné príbehy, ktoré sú historicky podložené. Otvorene vypovedá o spôsobe inšpirácie svojich autorov, ktorí sa často navzájom nepoználi, a predsa sa ich posolstvá harmonicky dopĺňajú. Hoci Biblia nespadla z neba a písali ju ľudia, jej pôvod je nadzemský, pretože jej autorom - presnejšie inšpirátorom - je Boh. Vesmírna, mocná, inteligentná a láskavá bytosť, ktorá ďaleko presahuje hranice ľudského chápania. Iba jediné miesto v Biblii napísal Boh priamo svojím prstom - na kamenné dosky, ktoré odovzdal na Sinaji Mojžišovi. Všetky ostatné časti Biblie písali ľudia, ktorých Boh postupne povolával k spolupráci na tomto diele.
Pravdivosť Biblie je potvrdená naplnenými proroctvami, ktoré sú konkrétne a jednoznačné, na rozdiel od Nostradamových proroctiev, ktoré možno ľubovoľne vykladať, prispôsobovať a meniť. Rovnako aj výroky spiritistov a údajných mimozemských bytostí sa neustále menia a často si navzájom odporujú. Bibliu však možno overiť tým najjednoduchším spôsobom - začať ju osobne študovať. Spoľahlivosť Biblie sa mimoriadne jasne prejavuje v naplnených proroctvách. Uveďme napríklad Izaiáša 44:28. Prorok Izaiáš žil v rokoch 746 - 685 pred Kristom a dostáva proroctvo o vyslobodení Izraela a znovuvystavaní Jeruzalema v čase, keď vôbec neprichádzala do úvahy myšlienka akejkoľvek národnej katastrofy. Nikto tomu neveril. „…Jeruzalem aj chrám bude zborený, ale nebojte sa. Bude znovu vystavaný.“ Je to ohromujúce. Jeden a pol storočia pred touto udalosťou pozná Biblia meno perzského panovníka, ktorý v roku 539 pred Kristom vydáva dekrét o obnove Jeruzalema. Dejiny preverili spoľahlivosť biblických proroctiev a dali nám istotu, že tie, ktoré ukazujú do budúcnosti, sa naplnia rovnako neomylne ako tie minulé.
Biblie bola v minulosti vyčítaná historická nepresnosť a dokonca ju obviňovali z falšovania dejín. Boli obdobia, keď postavu babylonského kráľa Balsazara historici považovali za výmysel Knihy Daniel. Ešte v polovici minulého storočia dejiny takéto meno nepoznávali. V roku 1861 však H. F. Talbot publikoval text z chrámu mesačného boha z mesta Ur, v ktorom sa známy babylonský kráľ Nabonidus modlí za svojho najstaršieho syna Balsazara. O pätnásť rokov neskôr sa verejnosť oboznámila s dôležitými okolnosťami pádu Babylonu a so skutočnosťou, že Nabonidus sa v tom čase nenachádzal v Babylone, ale v meste Téma. V Babylone bol iba jeho syn, ktorého historici dlho mylne považovali len za vrchného veliteľa Nabonidovej armády, nie za kráľa. Odvtedy je Balsazar považovaný za spolukráľa so svojím otcom Nabonidom. Práve preto dnes rozumieme výroku Biblie v Dan. 5:16 (porovnaj Dan. 5:7), že Daniel mal byť odmenený ako tretí v kráľovstve: prvý Nabonidus, druhý Balsazar a tretí Daniel. Ide len o jeden z mnohých príkladov.
Biblická súdržnosť nemá v dejinách obdoby. Biblia bola písaná počas obdobia 1 600 rokov, viac než 40 autormi z úplne rozdielnych sociálnych vrstiev. Písmo písali králi, roľníci, filozofi, rybári, básnici, štátnici aj učenci. Rozmanitosť autorov dopĺňa aj rozmanitosť miest, kde boli biblické knihy písané. Mojžiš písal na púšti, Jeremiáš v žalári, Daniel v prírode aj v kráľovskom paláci, Pavol vo väzení, Lukáš na cestách, Ján vo vyhnanstve na ostrove Patmos, iní priamo na bojisku. Biblia vznikala v rôznych historických obdobiach. Pisatelia pochádzali z rôznych krajín, od západu po východ, od Talianska po Perziu, často oddelení nielen storočiami a tisíckami kilometrov, ale aj hlbokými sociálnymi rozdielmi. Napriek všetkej tejto rozmanitosti je dielo všetkých pisateľov dokonale zosúladené od Genezis až po Zjavenie. Všetci hovoria jednotne o Božom pláne záchrany človeka. Strom života, stratený dôsledkom neposlušnosti v Genezis, je navždy ponúknutý v Zjavení. Tak ako ktorýkoľvek orgán ľudského tela možno pochopiť len vo vzťahu k celku, aj ktorákoľvek časť Biblie môže byť správne pochopená iba vo vzťahu k celej Biblii. Sväté písmo je zbierka kníh preložená najmenej do 3 384 jazykov, aspoň jej niektoré časti. Ak v ktoromkoľvek dejinnom období človek siahne po Knihe kníh, nachádza slová, ktoré nedávajú vždy priamu odpoveď na jeho pragmatické otázky, ale hovoria oveľa viac: učia pravej múdrosti a ceste. Nenechajú v ľahostajnosti nikoho, kto sa s ňou vážne zoznámi, vyrušujú, klopú na dvere srdca, nárokujú si na veľa, ale dávajú oveľa viac, ako požadujú.