História a pamiatky Častej a Píly: Pohľad do minulosti malokarpatského regiónu

Obec Častá a jej dominantný hrad Červený Kameň predstavujú klenot malokarpatského regiónu. História tejto oblasti je hlboko spätá s náboženským, spoločenským a hospodárskym vývojom, ktorého stopy môžeme dodnes pozorovať v architektúre, starých fotografiách i v zachovaných pamiatkach. Pri spoznávaní prírody a histórie juhovýchodných svahov Malých Karpát nemožno obísť majestátny hrad Červený Kameň.

Obec Častá - svedectvá storočí

Obec Častá leží na juhovýchodnom úpätí Malých Karpát, v nadmorskej výške 248m. Písomne je doložená v listine z roku 1296. V listinách z 13. a ďalších storočí je uvádzaná pod viacerými názvami, pričom od roku 1920 má obec stály názov Častá. Obec bola pôvodne majetkom bratislavského komitátu. V druhej polovici 13. storočia bola včlenená do panstva Hradu Červený Kameň ako poddanská dedina. V polovici 16. storočia sa tu usadilo niekoľko zemianskych rodín a chorvátski kolonisti.

Názvy obce Častá v historických prameňoch

Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a tiež remeslami. Svedčí o tom existencia cechov - od 16. storočia cech debnárov, od 17. storočia krajčírov, čižmárov a habánskych hrnčiarov. Už v 16. storočí tu červenokamenské panstvo nechalo vybudovať pivovar. Zmienky o existencii pivovaru sú aj z 18. storočia, kedy sa zachovala zmluva spísaná medzi Rudolfom Pálffym a biermaisterom Caietane Leichtlom na tri roky. Od konca 17. storočia tu bola tiež papiereň. Medzi mnohými papiernickými mlynmi na Slovensku sa spomína aj papiereň v Častej. Medzi Častou a Pílou bol mlyn na papieri známy pod menom Papiernička. Na konci 18. storočia bola založená v dedine manufaktúra na výrobu súkna. V dokladoch zo 17. storočia sú tiež zmienky o baniach na zlato a striebro, v 19. storočí dolovanie síry a medi.

Sakrálne a historické pamiatky Častej

K významným pamiatkam v obci patrí kostol sv. Imricha. V stredu obce sa vypína kostol sv. Imricha s vežou v gotickom slohu zo XIV. storočia. Bol to jednoloďový kostol postavený v gotickom slohu, bočné lode boli postavené neskôr. Klenba hlavnej lode je pôvodná, gotická sieťová. Dľa výskumov znalcov sú v kostole cenné malby (freská), skryté pod niekoľkonásobnou vrstvou vápna. Kostol má mnoho starožitností, ako napríklad striebornú monštranciu z roku 1612, gotický kalich či vyrezávané lavice z roku 1758. Zachovala sa aj gotická nástenná maľba prenesená pri prestavbe kostola. Bočné oltáre sú barokové, zo 17. storočia. Historický ráz okolia dotvára aj stará škola č. 184, ktorá jestvovala už v roku 1592.

V obci a jej chotári nájdeme množstvo svedkov minulosti. Na voľnom priestranstve pred domami čís. 221 - 226 stojí Socha sv. Františka, postavená na znak úcty a vďaky bohu, že v obci prestala zúriť zhubná „morová rana“. Táto socha bola postavená rok po morovej epidémii v roku 1738, kedy v Častej zomrelo veľa obyvateľov. O rok neskôr nechali veriaci postaviť na pamäť sv. Františka Xaverského, ktorého prosili o pomoc, jeho sochu. Na priestranstve pred kostolom je Pomník padlým vojakov vo svetovej vojne 1914 - 1918, zadovážený v roku 1928 z darov občanov. Socha sv. Floriána, pôvodne stála pred domom čís 86, premiestnená bola v roku 1932. V roku 1644 vznikol v dedine požiar, vyhoreli skoro všetky domy okrem šiestich. Dedina sa zaviazala svätiť deň sv. Floriána ako sviatok a na jeho počesť nechali postaviť v roku 1776 jeho sochu.

Významné osobnosti a židovské dedičstvo

V Častej sa v roku 1750 narodil významný slovenský osvietenský spisovateľ, národný buditeľ Juraj Fándly. V Častej žilo už pred 300 rokmi početné židovské spoločenstvo. V 18. storočí mali Židia v dedine modlitebňu, v roku 1884 postavili novú synagógu. V lese pri Červenom Kameni sa nachádza židovský cintorín zo 17. a začiatku 18. storočia s barokovými náhrobnými kameňmi a v dedine je mladší židovský cintorín z 18. storočia.

Majestátny Hrad Červený Kameň

Majestátny hrad Červený Kameň bol v roku 1970 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a dnes prezentuje historické bývanie šľachty a vývoj vojenstva. Pôvodne kráľovský hrad z polovice 13. storočia je súčasťou pohraničného opevnenia. Začiatkom 16. storočia prešiel do vlastníctva Fuggerovcov, ktorí iniciovali rozsiahlu prestavbu na pevnosť s mohutnými suterénnymi skladovacími priestormi. Neskôr, pod správou rodiny Pálffyovcov, sa hrad premenil na renesančno-barokové sídlo.

• Hradné podzemie: Jedno z najväčších v strednej Európe, obranný systém.
• Sala terrena: Ranobarokový skvost s bohatou štukovou výzdobou.
• Hradná lekáreň: Zriadená v 17. storočí, funkčná až do 19. storočia.

Okolie ponúka miesta ako „Pajác“ či „Jelení skok“ a Jánošíkov stôl. Návštevníci môžu objavovať aj staré banské diela, ako je štôlňa Bartolomej, alebo pietne miesta, napríklad starý židovský cintorín, ktorý dýcha históriou. Hrad je dejiskom rôznych kultúrnych podujatí, ako je Rytiersky festival zasadený do 14. - 16. storočia, ktorý vás prenesie do čias neľútostných klaní aj bezstarostných dvorných radovánok. Ak máte radi ľudovo-umeleckú tvorbu, nenechajte si ujsť Červenokamenské remeselné trhy priamo na nádvorí hradu Červený Kameň.

Obec Píla - Od stredoveku k priemyselnému rozvoju

Obec Píla vznikla asi v 14. storočí, aj keď najstaršia písomná zmienka o obci Píla je z 13. októbra 1456 v podobe Fyryz ako súčasť Divínskeho panstva. Obec si pripomína 550. výročie prvej písomnej zmienky z roku 1456 ako Fyryz. Názvy obci sa menili Fyryz, Fyréz, už v 16. storočí sa objavuje názov Pilaffiriz a koncom 17. storočia v kanonických vizitáciach nachádzame aj pod názvom Píla, maďarsky Fürész. Etymologicky názov Píla podľa Borovszkého (1911) je na základe vodných píl, ktoré tu boli. Odvodené je teda z výrobne Píly. Obec vznikla v prvej polovici 16. storočia okolo píly, patriacej červenokamenskému panstvu. Pôvodne sa volala Nová Ves, presnejšie „Nová Ves pod hradom Červený Kameň“. Prvá písomná zmienka je z roku 1602. Fuggerovci, majitelia hradu Červený Kameň v 16. storočí, vlastnili v prvých rokoch dve píly, ktoré dali postaviť pod hradom v doline rieky Gidry. Vodné píly a príbytky pre piliarov sa stali základom osady Píla. Červenokamenské píly spracovávali predovšetkým jedľové drevo. V roku 1948 však nevýnosnosť niektorých píl viedla k ich zrušeniu. Ako prvá sa zrušila vodou poháňaná „Trnkova - Holešova - Hubertova píla“. V roku 1950 prišlo k demontovaniu poslednej z píl na rezanie a spracovávanie dreva - parnej píly.

Priemysel a remeslá

V písomnostiach z roku 1645 sa spomína richtár tejto obce. V druhej polovici 17. storočia sa v blízkosti obce Píla nachádzala Pálfiovská papiereň, ktorá dodávala papier aj pre kníhtlačiareň Trnavskej univerzity. V roku 1722 i v rokoch nasledujúcich pracovala Pálfiovská súkenka, ktorá dodávala svoje výrobky pre armádu. V roku 1728 majiteľ daroval súkno na osem oblekov pre obyvateľov chudobinca. V rokoch 1794 - 1801 pracovala manufaktúra na výrobu súkna. Veľa z výroby sa dodávalo do susedného Rakúska, ale aj na Moravu a na „dolnú“ zem. Priamo v obci sídlila dielňa na výrobu medených kotlov, ktorá bola činná až do roku 1916. Nachádzali sa tu aj tzv. „múčne“ mlyny, ako ich nazývali miestni obyvatelia, aby ich odlíšili od ostatných mlynov. Oproti mlynu nazývaného „Prachárna“ sa nachádzala pánska Pálfiho prádelňa. Obyvatelia tejto obce svoje živobytie zaisťujú vyhotovovaním dreveného riadu, drevených nástrojov, nakoľko chotár je drsný.“

Školstvo a vzdelávanie

Pred výstavbou budovy školy bola „škola“ umiestňovaná v rôznych domoch ako napríklad v obecnom a v bývalom pánskom dome s číslom 7. Istý čas chodili deti aj na hrad, kde ich vyučoval tamojší kňaz. Na tomto mieste bola v roku 1904 postavená škola. Bola to štátna budova postavená Ministerstvom „kultu“. Nachádzala sa v nej jedna učebňa a dvojizbový byt pre správcu školy. V roku 1940 sa pričinením správcu školy zriadila aj nemecká škola s 15 žiakmi. Sedem žiakov prestúpilo z miestnej slovenskej školy, ostatní boli doplnení z nemeckej školy z Piesku. V roku 1941 sa miestna ľudová škola pretvorila na rímsko - katolícku ľudovú školu. Majiteľom sa stala obec Píla, hoci bola nevládna. Pri pretvorenej miestnej škole sa ustanovil aj školský výbor na čele s predsedom, ktorým sa stal farár zo susednej obce Častá. V roku 1977 bola škola pre zlý stav budovy zrušená.

Sakrálne pamiatky Píly

Uprostred obce stojí kostolík zasvätený Navštíveniu Panny Márie. Pôvodný kostol bol postavený niekedy koncom 17. storočia. V roku 1744 bol opravovaný. Dnešný kostolík pochádza z roku 1822. V tomto roku bol aj benedikovaný budmerickým farárom a dekanom. V roku 1870 bol kostol opravovaný nákladom papiernického majstra. V roku 1935 bol poškodený požiarom. Opravil sa, pričom bola zhotovená nová strecha. Kostol je polygonálne uzavretý so zaklenutou valenou klenbou. V štítovom priečelí má menšiu ihlanovitú vežu. Vizitácie spomínajú zariadenie kostola. V roku 1713 bol v kostole „PILA SUB ARCE“ kalich, paténa, kazula, alba, purufikátorium, korporál, velum atď. Vizitácia z roku 1811 spomína obraz - kópiu Panny Márie Regenburskej. Povesť spomína, že istý panský poľovník raz do tohto obrazu strieľal, načo onedlho oslepol. Miesta otvorov od striel boli do roku 1892 viditeľné. V roku 1781 bol postavený v obci kríž.

Raná história a osídlenie

Okolie bolo obývané už v dobe bronzovej ako o tom svedčia archeologické nálezy pilínskej (1450-1100 pred n.l.) a kyjatickej kultúry (1100-700 pred.n.l.). Pri Podrečanoch sa našlo popoľnicové pohrebisko - keramika - amfora, váza, džbánok, hrncovité nádoby a pokrievka zo žiarivých hrobov a bronzový krúžok. Tento materiál bol odlíšený od dovtedajšieho známeho materiálu lužickej a pilínskej kultúry a dal podnet k presadeniu termínu podrečiansky typ. Pri Divíne, na JZ od hradu, je Mara medvedia jaskyňa (dĺžka 12,5 m), kde sa našli úlomky pilínskej keramiky z doby bronzovej a kosti 40 druhov stavovcov (vrátane medveďa). Retrospektívny lexikón ČSSR Praha 1978 uvádza, „že prvá písomná zmienka v 14. storočí.“

Píla v období tureckých nájazdov a panstiev

V roku 1535 Divínske panstvo kráľ daroval ostrihomskému arcibiskupovi Pavlovi Várdaimu. V roku 1548 zemepánom bol Žigmund Balassa. V roku 1553 obec Fürész (Píla) mala 8 port. Je zaujímavé, že v tureckom súpise sečianského sandžáku obec nie je evidovaná, bola asi spustošená Turkami. Od 28. júla 1575 do 26. februára 1593 okupovali hrad Divín a okolie osmanskí Turci. Okolie patrilo do Fiľakovského sandžáku, okres (náhija) Divín. Po oslobodení od Turkov po roku 1593 začala tu aj kopaničiarske osídlenie - fáza dosídľovania územia. Nadviazala na kolonizáciu na valašskom práve, ktoré malo hospodárske využitie, čím zodpovedalo aj roztrúsené osídlenie (Lazy-Kopanice). Medzi najstaršie rodové mená na tomto území patrili: Mráz, Gregor, Krakó, Bališka, Hinč a iní. V roku 1598 Píla patrila Imrichovi Balašovi. Po smrti Žigmunda Balašu (1623) zdedil Divínske panstvo jeho synovia Ladislav, František, Šimon, Ján a Ondrej. Pre lúpežné prepady Imricha Balašu z Divína cisár Leopold odobral hrad Divín s panstvom a podľa darovacej listiny 16. júla 1686 vystavenej za 53.000 zlatých daroval ho grófovi Zichymu. Panstvo bolo rozdelené na 5 správnych obvodov. Do I. obvodu patrilo 23 obcí medzi nimi aj Píla.

Hospodárske pomery a demografia

V tomto období postihla Pílu prvá známa povodeň. V dikálnom súpise Novohradskej stolice z 13. novembra 1696 z okolitých obcí platili dane takto: Budíná 258 a ½, Dobroč 256, Ružiná 260, Podrečany 177 a Píla 47 dica. Pivovary boli v Dobroči a Mýtnej, teda z Píly na pivo chodili do Mýtnej. V dikálnom súpise z roku 1709 je evidovaná aj Píla pod názvom Fürész. Z týchto údajov sa dá vyčítať i hospodárske postavenie Píly vzhľadom na okolie. Čím bola obec hospodársky vyspelejšia, tým viac úrody bola schopná zobrať, mala i viac hospodárskych zvierat. Druhá veľká povodeň, ktorú spomína aj Mocsári,A. 1826. Svedčí o tom i súpis z roku 1715, keď v Píle spísali len 4 slovenské domácnosti, ktoré mali poddanskú ornú pôdu 13 kat. Súpis z roku 1720 nezaznamenáva obec Pílu. Z roku 1736 je zakreslená aj obec Píla pod názvom Fürész. Matej Bel však uvádza, že v slovenskej časti Novohradu je veľmi rozvinuté pastvinárstvo. Obyvatelia pásli hovädzí dobytok, ošípané a ovce, všade po kraji boli prístrešky pre popásajúce sa stáda a košiare pre ovce. Ošípané sa pásli v lesoch - na žaluďoch a bukviciach. V druhej pol. 18. storočia nastáva nová kolonizácia obce Píla. Okolo roku 1755 bola postavená aj zvonica (spočiatku drevená), základná osada a nové lazy. Z Píly chodili na týždenné trhy a výročné jarmoky do Divína, kde ich bolo ročne 5. Zichyovci povolali sem aj kolonistov aj z územia bývalej Juhoslávie. V súpise priemyslu z čias Márie Terézie je zaevidovaná v lokalite Píla výstavba sklárskej huty pre divínske panstvo. Podľa niektorých autorov išlo o hutu v Bzovej. Ďalší uvádzajú, že v tejto oblasti boli v prvej pol. 18. storočia už dve sklárske huty vedľa Divína a v Bzovej. Divínska skláreň vznikla už v prvej pol. 18. storočia a pracovalo v nej asi 50 sklárov. Na zač. 19. stor. sklárne vyrábali biele duté a ryté sklo a sklené tabule. Sklárne pracovali pre potrebu divínskeho panstva. Urbárska regulácia Márie Terézie mala zjednotiť povinnosti poddaných v celom štáte podľa jednotnej normy platnej pre všetkých. Spísali tu 13 gazdovstiev. Pod divínske panstvo patrili 4 želiari, pod modrokamenské 5 sedliaci, 3 želiari. Vojenské mapovanie za Jozefa II. v r. 1782-85 zaznamenáva obec pod slovenským názvom Píla. Z roku 1782 pochádza obecná pečať. V pečatnom poli sú písmená H.J. pod ktorým je letopočet 1782. V roku 1828 obec Píla mala 24 domov a 142 obyvateľov, ktorí sa zaoberali málo výnosným poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Migrácia a vojenské udalosti

V tomto období nastala ďalšia imigrácia obyvateľov z Novohradu na Dolnú zem. V máji 1786 z Píly v rámci sťahovania Slovákov na dolnú zem do Aradáča sa vysťahoval evanjelik Ján Oravec s trojčlennou rodinou. Tu na dolnej zemi doteraz pretrvávajú rodové priezviská, ktoré sú dokladom, že dolnozemskí Slováci mali pôvod z Novohradského regiónu, ako napríklad Píľan. Súpis hasiacich prostriedkov v obci Fürész 17. januára 1787 vykazuje: 5 rebríkov, 15 motýk, 20 drevených konví, 2 lampy. Opis obce z Monografie Novohradu (1826) uvádza, že obyvatelia začiatkom minulého storočia trpeli povodňami, preto sa rozptýlili do okolitých obcí. 14. apríla 1849 maďarská vláda v Debrecíne na čele s Kossuthom detronizovali panovnícky rod. Detronizačnú slávnosť ustrojili i menšie obce, tak i v mestečku Divín. Keď Gőrgey pred Rusmi od Vacova šiel do Lučenca, druhé ruské vojsko pod vedením generála Grabbeho z B. Bystrice sa chystalo mu zamedziť cestu. František Repeczký s miestnymi domobrancami zatarasil krivánsku dolinu (bolo to pri terajšom píľanskom tuneli). Grabbe so svojim vojskom mohol rozobrať zátarasy pri Píle a ruské vojská mohli prejsť cez Mýtnu do Lovinobane. Rusi v domnení, že to boli ľudia z Uderinej podpálili obec 6. augusta 1849.

Železnica a administratíva

Podľa zmluvy zo 20. mája 1869 začali projekčné práce na železničnej trati Salgótarján-Lučenec-Zvolen. Napriek zlým poveternostným podmienkam a stavebným pomerom na 330 m dlhého vodou zaplaveného tunela pri Kriváni, sa trať včas vyhotovila. Píliansky tunel je dlhý 121 m, postavený 1871 rakúskou tunelovou metódou. 18. júna 1871 prešiel prvý vlak z Lučenca vedľa Píly do Zvolena. Tunel sa prestal používať po úplnom zdvojkoľajnení úseku trate Lovinobaňa-Kriváň v druhej pol. 20. stor. Administratívného zaradenia, obvodný notársky úrad v Divíne vznikol v 70-tych rokoch 19. storočia. Patril do okresu Lučenec v rámci Novohradskej župy. Jeho obvod tvorili obce: Divín, Budiná, Podkriváň, Tuhár, Píla a Ružiná. Nakoľko obec nebola finančne sebestačná, od 1. októbra 1944 prestala Píla jestvovať ako samostatná obec a bola pričlenená k Častej až do roku 1954, kedy sa opäť stáva samostatnou obcou.

Prírodné bohatstvo v okolí Píly

Píla je malá roztrúsená dedinka s lazmi v úzkej doline pod vrchom Javor. Geomorfologické členenie: sústava-Alpsko-himalájska, podsústava Karpaty, oblasť Slovenské stredohorie, celok Javorie, podcelok Javorianska hornatina. Potok Kriváňa (historicky správne Lučenský potok) tečie najskôr Z smerom, za osadou Válovňa sa stáča do S smeru, tečie cez Podkriváň a V od Podkriváňa mení smer na JV. Od obce Píla sa označuje ako Krivánsky potok. Dĺžka toku je 48,2 km, plocha povodia 204,89 km2. Umelá vodná nádrž je na potoku Kriváň 2 km nad obcou Mýtna. Nádrž slúži ako zásobárňa vody. Priemerná ročná teplota je 6-7 °C, júlová okolo 17 °C, januárová -4 až -5 °C. Absolútne minimum bolo -34 °C (18.2.1940).

Flóra a fauna

Fytogeograficky územie patrí čiastočne do oblasti panónskej flóry a to do podoblasti matranskej. Časť severného územia do oblasti predkarpatskej flóry - má teda už submontánny charakter. Zmiešané lesy sú len severne a plošne ho prevládajú bučiny s nízkou pokryvnosťou bylinného poschodia. Suchšie výslnné svahy zaberajú dubiny s cerom a dubovo-hrabové lesy. Významnými rastlinnými druhmi sú plavúň jedľovitý, slezinník severný, tavoľník prostredný, metlica krivolaká, fialka dvojkvetá, horec luskáčovitý, zvonček širokolistý a iné. Významnou prísne chránenou rastlinnou je Perovník pštrosí, ktorý dosahuje značný vzrast. Živočíšstvo je viazané na lúky, lesy a vodu. Zaujímavé je, že tu zaznamenali len sporadicky výskyt obojživelníkov, napríklad žiab. Z cicavcov tu žije: dulovnica menšia a bielozúbka krpatá, z netopierov podkovár veľký.

Ochrana prírody a turistika

Píliansky potok sa vlieva do Krivánskeho potoka, ktorý je vyhlásený za prírodnú pamiatku. Po jeho brehoch rastie spomínaná vzácna chránená rastlina perovník pštrosí, ktorý sa v súčasnosti zaraďuje medzi ohrozené druhy slovenskej flóry. K najúčinnejším opatreniam na jeho záchranu okrem územnej ochrany patria tie, ktoré umožňujú zachovanie optimálnych ekologických podmienok stanovišťa. Lesné porasty na svahoch tvoria významnú vodohospodársku oblasť. Turistami je využívaná aj opačná trasa. Lucinský pochod s nočným výstupom na vrchol Javor sa koná v decembri. Novoročný výstup je 1. januára. Máme krásnu a bohatú prírodu, nechovajme sa k nej ako dobyvatelia, ale ako rozumní a citliví hospodári. Len tak ju zachováme krásnu, zdravú a bohatú pre radosť budúcich pokolení.

tags: #historicke #fotky #casta #pila